13-09-2017

STO ROKOV TALIANSKEJ TRADÍCIE

Svetoznáma talianska značka Fiat zanechala svoju stopu už naprieč tromi storočiami ľudskej histórie, počas ktorých roky inovácií a víťazstiev striedali aj ťažká obdobia. Z kedysi malej továrne sa však stal uznávaný hráč na globálnom trhu. Poďme sa spoločne pozrieť, ako to všetko začalo.

Úsvit legendy

História jednej z najstarších automobiliek v Európe sa začala písať v roku 1899, keď ju založil starosta jednej z priľahlých obcí talianskeho Turína Giovanni Agnelli. Spoločnosť s pôvodným názvom Fabbrica Italiana Automobili Torino neskôr vstúpila do povedomia verejnosti pod skratkou FIAT. Prvé auto s jednoduchým označením Fiat 3 ½ HP čoskoro nasledovali ďalšie úspešné modely a popularita firmy raketovo stúpala. Agnelli využil príležitosť a posilnil propagáciu svojich vozidiel, aby firme zaistil miesto na výslní. Spojil taktiež FIAT s prostredím pretekárskych okruhov, na ktorých jeho vozy mnohokrát slávne zvíťazili.

Obľuba firmy stúpala a Fiat založil ďalšie pobočky, okrem iného napr. v USA. Dávno sú už preč časy, kedy z výrobných liniek schádzal jediný typ vozidla – portfólio firmy teraz siaha od mnohých osobných automobilov až po lodné motory.

Doba rozmachu a vojen

V prvej dekáde 20. storočia sa rastúci Fiat už pýšil 2500 zamestnancami a viac ako tisíc vyrobenými autami. Záujem o osobné automobily stále rástol, aj keď sa stále nejednalo o bežnú záležitosť. Výrobná kapacita vtedajšej továrne sa preto čoskoro ukázala ako nedostatočná a Fiat sa pustil do budovania nového päťposchodového závodu, ktorý sa zapísal do dejín ako najväčšia európska továreň tých čias.

Prvá svetová vojna priniesla nové výzvy pre všetkých priemyselníkov a Fiat nebol výnimkou. Jeho továreň čoskoro produkovala lietadlá, guľomety, nákladné autá a sanitky. Po vojne výroba opäť prešla na produkciu osobných áut a svetlo sveta uzreli modely ako Fiat 501, 519 či prvý štvormiestny Fiat 509. V 30. rokoch sa firma pod tlakom Mussoliniho politiky orientovala výlučne na domáci trh a svoju pozornosť zamerala na vývoj nových technologických riešení. Uvedenia na trh sa taktiež dočkali dva nové modely, ktoré si medzi ľuďmi získali obrovskú popularitu: Fiat 508 Balilla a preslávené Topolino (myšička), najmenší osobný automobil na svete, ktorého sa za dvadsať rokov jeho existencie vyrobilo neuveriteľných 500 000 kusov.

Expanzia si žiadala rozšírenie výroby aj do nového závodu Mirafiori, kde sa do produkcie áut zapojilo až 22 000 robotníkov. Ďalšie desaťtisíce pracovali v početných servisných strediskách po celej Európe, ale aj mimo nej, napríklad v Egypte.

Čoskoro však prišli ďalšie vojnové trápenia. Osobné autá na linkách opäť nahradili úžitkové vozidlá a ťažko skúšaní robotníci dostávali od svojho zamestnávateľa okrem práce taktiež základné potraviny či palivo – o sociálnom štáte vo vtedajšom Taliansku nemohla byť reč. Výroba bola taktiež poznamenaná kobercovými náletmi spojeneckých vojsk, aj keď poškodenie tovární nebolo fatálne. Po skončení vojny Fiat čerpal finančnú pomoc z fondov Marshallovho plánu a orientoval svoje úsilie na technologické inovácie. Plány na obnovenie rastu sa začali javiť ako úspešné. A vo vojnou zničenej Európe sa tak blíži úsvit skutočnej revolúcie automobilového priemyslu. Ale o tom až nabudúce.